Podedil som tento kus nerezovej ocele. Pôvod neznámy, ale zistil som, že na ňu poriadne nechytajú ani neodýmové magnety. Navyše sa ťazko opracováva a ničí vrtáky aj listy ručnej pilky. Má hrúbku 3 milimetre a tvar ideálny, aby sa doň zmestila čepeľ pre nôž typu kukri. Taká minimačeta, len v praktickejšom prevedení, ideálna napríklad na táborenie.

Tvar som vyrezal karbobrúskou a priebežne ochladzoval, aby oceľ nepopustila. Nakoniec som použil trochu jemného brúsneho papiera na povrch čepele. Vyzerá trochu ako damašková, ale nie je. Keď bude nôž hotový, čepeľ nebudem leštiť, páči sa mi s touto vzorkou.

Teraz tá najťažšia časť. Keďže nemám potrebné stroje ani skúsenosti na vytvarovanie ostria, poprosil som Tomáša, nášho dobrého kamaráta. Jednak má už dlho obchod s nožmi a jednak sám vyrába vlastnú sériu nožov. Nevyzeral veľmi nadšene, keď videl vlnovku na čepeli, ale sľúbil, že skúsi. Tento nôž neplánujem posielať na výstavy ani s ním vyhrať cenu za dizajn, má to byť len solídny nástroj na tvrdú prácu.

Po viac ako hodine brúsenia bolo ostrie na svete a dopadlo nad očakávania nás oboch. Jeho uhol je okolo 6 stupňov. Akurát na ostrosť aj pevnosť, aby ho nevyštrbila o trochu hrubšia vetva.

S dokončeným ostrým zostala už len jediná ťažká otázka – aký materiál vybrať na rúčku. Ako prvé mi samozrejme napadlo drevo, ale nakoniec padla voľba na bronz a kožu. Teda bronzové ukončenia a uprostred navlečené kožené krúžky. Materiálu mám dosť, ale bronz som musel zohnať v Krškanoch vo firme Dečko.

Ako prvé som spravil záštitu. Vyvŕtal diery a potom postupne vypižlikal stred. Stále primeriaval a skúšal, aby som neubral príliš veľa materiáliu. Keď mala hotový hrubý tvar, natĺkol som ju na čepeľ. Brúskou som do nej spravil mierne žliabky. Ideálne do nich dosadne pri úchope palec, takže sa tento ťažký nástroj nevyšmykne z ruky.

To najhoršie ešte len príde

Až do tohoto momentu som si myslel, že mám najhoršie za sebou. A že príde tá príjemná práca s voňavou kožou. Zo začiatku áno. Vyrezal som si štvorce, do každého spravil otvor a postupne ich nastokol. Zmeral som dĺžku, dal ich samostatne do zveráka a pokúsil sa ich stlačiť na maximum. Povolila asi o 5-7mm. Vďaka tomu som vedel, koľko plátkov môžem nasadiť.

Kúpil som dvojzložkovú epoxidovú živicu. Tú ktorá tvrdne čo najdlhšie, pretože príprava a lepenie jednotlivých plátov kože je prplavá robotka asi na pol hodinu, hodinu. V provizórnom zveráku som si všetko pripravil, na koniec nasadil bronzovú hlavicu a poriadne stlačil. Na druhý deň ma čakalo nemilé prekvapenie. Zverákom som si zároveň vytlačil ak dobrý centimeter čepele von zo záštity. Takže pekne celú rúčku odrezať, začistiť a nachystať si nové plátky kože. Užitočná lekcia.

Na druhý pokus to už sadlo, pretože som si zverák zafixoval o čepeľ, takže záštita už na nej držala ako pribitá. Všetko som pekne zalepil, na koniec zarazil bronzovú hlavicu. Modelárskou frézkou som si do nej pripravil zárez, do ktorého zapadla čepeľ. Hlavicu som následne prevŕtal a do vyepoxidovanej diery natĺkol nerezový tŕň. To všetko kým ešte bola rúčka v zovretí zveráka.

Mohla prísť už tá príjemnejšia fáza, opracovanie rúčky. Najprv ostrým nožom, potom obojručným dlátom a nakoniec rašplou. Po nej šmirgel 80-tka a stolová brúska.

Nekonečná robota mi trvala asi dva týždne. Deň po dni som dobrusoval a postupne menil šmirgel za jemnejší a jemnejší. Najväčšiu robotu som spravil s 80 a 400, finále s 1500. Keď sa mi pri tvarovaní hlavice prehrial bronz, musel som ho priebežne chladiť v kýbli so studenou vodou.

Čo so surovou rúčkou? Rozhodol som sa ju napustiť horúcim včelým voskom. Pekne zatmaví kožu. Rúčka potom odolá vode a bude aj príjemná na dotyk. Navyše, pri škrabancoch a poškodeniach sa dá znovu opäť dostať do pekného stavu. Len prebrúsiť a napustiť ďalším voskom. Samotné napúšťanie ide nad kempingovým horákom dobre, ale niektoré prúžky kože boli ešte trochu chlpaté. Takže opäť 400-ka šmirgel a  napúšťanie voskom.

Jeden by si myslel, že už je hotovo a figu. Vybehli sme cez víkend s krpcom na Zobor, tak som kukri zobral na prvú jazdu. Našli sme pováľané stromy a jeden dobrý ulomený konár, tak reku z nej spravím Oškovi turistickú bakuľu. V preklade do jeho jazyka – paličku pomáhajku. Pri práci sa ukázalo, že rúčka je príliš hrubá a pri dlhšej práci by som z nej mal určite mozole. Na druhej strane, ostrie vydržalo aj sekanie do sukov a hrubších polien. Nikde sa neohlo ani nevyštrbilo. Pri sekaní treba dávať o niečo väčší pozor, lebo uhlové zrýchlenie tohoto hoviadka nie je malé a rozfaklená noha nie je sranda.

Takže späť k brúske, šmirglu a pižlikaniu. No, konečne sadla. Celá táto lekcia sa niesla v duchu opakovania, takže prišlo na rad ďalšie voskovanie.

Dnes môžem povedať, že nôž je viac-menej hotový. Nie je dokonalý, ale na bežnú prácu v lese bude užitočný až až. Vďaka ostriu dobre seká, poslúži aj ako provizórna sekerka. Tým, že má ku koncu širšie ostrie, dá sa veľmi dobre aj bezpečne použiť ako obojručný nôž pri holení kôry z guľatiny.

Celková dĺžka čepele je 25 cm a dĺžka ostria 22 cm. Na konci je okrasný zárez, má symbolizovať kravské kopyto ako pripomienku, že by nikdy nemal zabiť toto zviera. Ja ho budem používať ako pomôcku ku kresaniu.

Možnosti použitia nekončia, naleštená bronzová hlavica funguje ako vypuklé zrkadlo. Samozrejme, len pokým nechytí opať patinu. Potom ju možno použijem ako kladivko.

Takže nôž je hotový, ale aj nie. Chýba mu ešte púzdro. Vďaka tvaru čepele aj celkovej váhe to tiež nebude štandardná záležitosť. Plus nemám základné vybavenie, takže najprv si budem musieť vyrobiť obuvnícke šidlo s pákou. Ale aký užitočný nôžík, po úplnom dokončení mi zostane kopa nových nástrojov do dielne!

Ešte raz chcem poďakovať Palovi “Apačovi” za základný tvar a Tomášovi Lenčovi z Nožiarstvo.sk za výbrus čepele, obom zároveň za dobré rady. Veľa dobrých informácii som čerpal aj z tohoto obsiahleho návodu na British Blades.

P.S. Nie som nožiar a toto je môj druhý nôž v živote. Prvým bola jednoduchá vrhacia dýka s opetanou rúčkou. Vtedy sme ešte nechyrovali o paracorde, tak len plochou šnúrkou od topánok…